Na prvý pohľad sa mesto Utqiagvik môže zdať ako každé iné arktické mesto. Neprekvapujúco chladné, s permafrostom prevažujúcim počas väčšiny roka, ponuré. Toto mesto je jedným z najhmlistejších miest na Zemi. Napriek tomu, že podnebie je neodpustí nič, mesto má viac ako 4000 obyvateľov, pričom väčšina ľudí sú domorodí obyvatelia Aljašky. Sú tiež jednou z najsevernejších verejných komunít na svete a zároveň je najsevernejšie mesto v Spojených štátoch. A ľudia z Utqiagviku sú na to určite hrdí, pretože ich mottom je „Najsevernejšie americké mesto“.

Predtým mesto známe pod názvom Barrow, je dnes Utqiagvik hospodárskym centrom Severnej časti Aljašky. Niektorí ľudia pomáhajú s operáciami na ropnom poli, iní sa spoliehajú na prácu vlády, zatiaľ čo zvyšok sa spolieha na cestovný ruch. A možno by ste sa pýtali, prečo by niekto mohol prísť na také miesto na severe s takým neľútostným podnebím?

No, podobne ako iné arktické mestá, Utqiagvik zažíva pomerne málo prírodných javov súvisiacich so slnkom a denným a nočným cyklom. Jednou z najvýznamnejších udalostí je však polnočné slnko.

Tak ako mnohé iné oblasti v arktickom kruhu, Utqiagvik zažíva fenomén známy ako polnočné slnko.

Avšak polnočné slnko nie je jediným výskytom, ktorý robí Utqiagvik výnimočným. Na rozdiel od ostatných aljašských miest sa Utqiagvik nachádza tak ďaleko na sever, že v zimných mesiacoch zažíva nezvyčajne dlhú polárnu noc. Noc, ktorá trvá 65 dní!

Každý rok je slnko naposledy pozorovateľné 18. novembra. S ním mesto vzostúpi do dlhej noci a až 23. januára je ho opäť vidieť. Aj to len pri východe slnka. Dokonca aj potom sa slnko pohybuje len na úrovni obzoru a úplne sa vráti až o týždeň neskôr.